Detstvo
Laura bola živel od malička. „Maminka moja, ja s Tebou aj za more pôjdem!!!" plakala, keď mame pred škôlkou urvala rukáv na plášti.
V prvej triede absolvovala vyšetrenie u detského psychológa (pán doktor bol zlatý a mal tam také elektronické pexeso) s verdiktom: „Dieťa je nadpriemerne inteligentné, ale chorobne fixované na matku." Preto, keď na školskom dvore videli kruhovú dúhu okolo slnka a niekto zavalil, že to nás napadli Američania, milá Laura znovu - asi po pätnásty krát - zdupkala cestou z telocviku za mamou do vedľajšej školy. Behala lepšie, než najlepší bežci spomedzi chalanov. Mama ju zdrala, ale následky to zjavne do budúcna nemalo. Na to obdobie by možno pán Freud dátoval počiatok jej bi-sklonov v dospelosti.
Puberta sa niesla v duchu nenávisti rodičov čo jej nič nedovolia (dovolili! - za štyri roky dve diskotéky v telocvični gymnázia s večierkou o 21:00) a randenia so Š. Ten bol zlatúšik. Mal rád zvieratá a toleroval jej občasné zálety, úlety a premety; o panenstvo aj tak prišla s iným. Na stužkovú ho nepozvala a po strednej škole „to nejako prešlo". Že nie sú spolu, si vyčíta(jú) dodnes.
Po gympli a havárii na motorke mala rok voľna. Na výšku ju neprijali - málo sa snažila a vôbec - „aj tak nevedela, čo chce v živote robiť." Na ekonómiu sa hlásili všetci, tak skúsila aj ona, na prijímačkách na herectvo z nej bola pani Vášáryová nadšená, avšak Laura sa nenaučila texty. Začala pracovať. Úplne prvý flek - v pivárni ju naučil behať s platom a nenávidieť Aďu F., ktorá ju oklamala na tringeltoch. Z pizzerie ju vyrazili, lebo zmizli peniaze (bolo treba kúpiť darčeky na Vianoce), tak sa začala stĺkať po diskotékach, baroch a naučila sa piť KB-čko.
Karpatské brandy a minimálne morálne zábrany ju doviedli do nejednej postele s nejedným mladým (aj starším) mužom, keď chodila píjavať do „Kina", zoznámila sa s ľuďmi, ktorí ju zoznámili s ďalšími ľuďmi (ach, veď konečne o ňu javili chlapi záujem, predsa len nebola taká škaredá) a zrazu tu bol majiteľ bordelu a ona sa mu páčila a... ešte dlho sa bavila na tom, ako ráno o ôsmej chodila po chodbe „nočného klubu" a vykrikovala „ku.vy, nespite!". Keď ju odtiaľ M. zobral aj so všetkými igelitkami, čo si z domu doniesla (lebo „mami, s tebou sa nedá žiť, ty ničomu nerozumieš!", pár dní bývala uňho, potom u A. v robote, vrátila sa domov a zoznámila sa s Jurim.
Kedysi dávno pred tým sa na diskotéke (vtedy boli v meste asi 2 „veľké") podnapité dievčatko prihovorilo dvom rusky hovoriacim fešákom, vraj „jéj, aj môj dedko bol rus, teda narodil sa na Ukrajine, v Žytomire, to je pri Kyjeve..." Chlapci pokecali, dievčatko (pionierku - ako ju začali volať) odviezli bezpečne domov, napriek jej žiadosti cestovať s nimi o pol 3 ráno do Bratislavy.
Je otázne, či mala šťastie, alebo čo to bolo, že natrafila na nich. Možno by sa prechlastala do mŕtva, možno by začala fetovať už skôr, alebo práve naopak - vôbec... V každom prípade by nebola tam, kde je teraz.
..pokračovanie v druhom čísle.. a ešte dlho, dúfam..
-lz-
Nasledujúci článok: Jurij